Počúvajme transrodových ľudí, ide o ich životy

Keď 21. marca poslanci a poslankyne NR SR posunuli do druhého čítania nebezpečnú novelu Zákona o rodnom čísle, transrodovým ľuďom dali najavo, že nemajú právo na život bez násilia – fyzického, psychického či inštitucionálneho. Bol to politický prísľub, že už čoskoro budú vymazaní zo spoločnosti.   Znemožnenie právnej tranzície by malo pre transrodových ľudí ničivé následky a viedlo by k obrovskému nešťastiu pre tisíce rodín. Ak Národná rada nebezpečnú novelu schváli, vezme transrodovým ľuďom poslednú dôstojnosť, ktorú si dokázali vybojovať – v spoločnosti, ktorá ich nevidí, nepočuje a robí z nich terče nenávisti. Verejná diskusia o tranzícii je spolitizovaná, vychádza z dezinformácií a nepochopenia náročnej cesty medicínskej tranzície, ktorú transrodoví ľudia musia podstúpiť, aby si mohli dať prepísať rod a zmeniť doklady. Hlasy a skutočné potreby transrodových ľudí zostávajú v tejto debate nevypočuté.  ​ Od hlasovania NR SR tento týždeň v utorok sme v intenzívnom kontakte s mnohými transrodovými a nebinárnymi ľuďmi ako aj s ich rodičmi z celého Slovenska. Zaznamenávame ich obavy, potreby a snažíme sa im pomôcť so strachom ktorý prežívajú. Preto sme zdokumentovali, čo si o tomto hazarde s ich životmi v NR SR myslia transrodoví ľudia, a čo pre nich právna tranzícia znamená. Kým sa začiatkom mája rozbehne ďalšie kolo nenávisti v NR SR, kde sa bude o de facto zákaze právnej tranzície hlasovať, budeme prinášať hlasy transrodových ľudí a poskytovať priestor ich prežívaniu.  

Vyjadrenia transrodových ľudí sme zozbierali s informovaným súhlasom a publikované citácie prešli procesom autorizácie. Našou prioritou je najlepší záujem a bezpečnosť ľudí, ktorí nám vyjadrenie poskytli.

“Po dlhej dobe popierania a snaženia sa zabudnúť, som bola na dne. Bez vyhliadok do budúcnosti, demotivovaná zo života a s nechuťou sa ďalej podieľať na spoločenskom živote.   Keď som začala s procesom tranzície, môj život sa otočil. Je to úžasný pocit, keď veci konečne dávajú zmysel, keď konečne má zmysel plánovať si budúcnosť a vlastne byť sama sebou. Počas siahodlhých útokov na našu komunitu som sa snažila na tieto vyjadrenia zabúdať alebo ich ignorovať. Keď sa však už útoky menia na diskriminačné návrhy zákonov, tu už strácam trpezlivosť. Aký má zmysel byť súčasťou tejto spoločnosti, keď poslanci majú potrebu mi odoprieť práva bez žiadneho relevantného dôvodu. Iba nenávisť. Platím dane, som plnohodnotnou súčasťou nášho národa a štátu, môj život ma baví ale nakoniec je vám to úplne jedno. Chcete len ničiť všetko vám nepohodlné.”

Tamara, 28 rokov, Košice

“Berú mi poslednú nádej na to, aby som mohla žiť svoj skutočný život. Rozmýšľam, čo som im urobila, prečo sa môj život rozoberá v parlamente a môžu mi ho zničiť cudzí ľudia. Ak si nebudem môcť zmeniť doklady úplne mi to zničí život. Neviem si predstaviť, že nebudem môcť byť lekárkou, aj keď som už vo štvrtom ročníku na vysokej škole. Od kedy sa udialo toto v parlamente nemám chuť na nič, chcem byť iba odtiaľto preč.”

Luccy, 23 rokov Žilinský kraj

“Právna tranzícia bola pre mňa jedným z najdôležitejších momentov v mojom živote, vďaka čomu sa môžem tešiť zo svojho mena a cítiť sa bezpečnejšie. Preto ma veľmi znepokojuje dianie v parlamente. Pamätám si, keď sa to isté dialo v Maďarsku a už vtedy som bola v šoku, ale nepripúšťala som si, že niečo také by sa mohlo stať aj na Slovensku. Je to ako veľmi zlý sen, z ktorého sa chcem rýchlo prebudiť.”
​
Amy, 28 rokov, Banskobystrický kraj

“Som chlapec, túto frázu som povedal ako 4 ročný. A hovorím ju aj teraz keď mám 18. Nechcem nikomu zavadzať ani ho otravovať tým že som transrodový. Chcem len byť šťastný.”

Benjamin, 18 rokov, Bratislavský kraj

“Od stredy mám myšlienky, že aj keď prejdem všetkými vyšetreniami a operáciou, tak budem navždy považovaný za ženu, lebo doklady si nebudem môcť zmeniť. Rozmýšľam ako ďalej žiť a či vôbec. Neviem čo mám robiť.”

Marcel, 26 rokov, Košický kraj

“Títo ľudia ktorí majú v podstate naše životy v rukách nemajú ani len poňatia o čom vlastne rozhodujú. My sme si to nevybrali. Nebolo naším rozhodnutím alebo presvedčením byť transrodovými ľuďmi. Kto by si dobrovoľne vybral niekedy aj roky bojovať za to aby mohol žiť svoj život spokojne? Nevedia a ani si nechcú predstaviť čo to vlastne je byť transrodovým človekom. Narodiť sa v tele ktoré vám nepatrí. Byť v ňom uväznený. A keď s tým konečne môžem aspoň trochu niečo urobiť rozhodnú sa aj to málo čo je, zrušiť. Chcem len, aby ma aj ostatní videli, ako muža ktorým som. Vraj všetkým svoju orientáciu a identitu vyhadzujeme na oči. Lenže jediné čo chcem, je mať normálny život ako ostatní. Vlastná rodina ma neberie vážne, už roky čakám na to kým budem mať 18 a budem môcť začať od začiatku a poslanci sa mi túto šancu na lepší život snažia vziať. Pre mňa osobne nemať právo na zmenu rodu je ako nemať právo na život. Chcem len byť sebou.”​

Anonymný transrodový človek

“Nikomu z tých čo hlasovali za zákaz zmeny pohlavia v dokladoch by som neželala zažívať to, čo zažívam ja. Pokrikujú na mňa, že som buzerant na ulici, lebo mám oblečené ženské oblečenie. Som ešte iba krátko na hormónoch, ale už to mi veľmi pomohlo, lebo dovtedy som mala veľmi zlé stavy. Moja rodina ma podporuje, ale ak nebudem mať zmenené doklady na ženské nikdy sa nebudem cítiť dobre, lebo každému budem vysvetľovať svoje súkromie. Nikto ma nebude brať vážne.”​

Nicol, 33 rokov, Prešovský kraj

„Takéto vyjadrenia a snahy o zmenu v právnej tranzícii nikomu nepomôžu. Bohužiaľ, práve veľmi uškodia a spôsobujú veľa bolesti a trápenia. Ľuďom, ktorí nechcú nič viac, len žiť svoj život v pokoji. Každý z nás transrodových ľudí je úplne obyčajný človek ako aj ostatní. Moja zmena dokladov neovplyvnila nikoho, nikomu to neublížilo, ani jeden z tých politikov, ktorí hlasovali, o mne ani nevie a keby ma stretol na ulici, ani by nevedel, čím som si prešiel. Takže nie, ja nie som problémom. Ja len žijem svoj život a mám svoje meno. Každý jeden z nás má právo na to, aby jeho doklady boli také, aké majú byť.”

Lukáš, Košický kraj

 „Som z toho nešťastný. V tranzícii som už viac ako 7 rokov, lebo lekárka odo mňa žiada, aby som podstúpil kastračný zákrok, aj keď ho podstúpiť nechcem. Vždy, keď musím ukázať doklady, kde mám stále uvedené ženské rodné číslo, na mňa úradníci pozerajú zvláštne a šepkajú si o mne. Minule mi na pošte neverili, že sú to moje doklady, a hovorili mi, že som ich niekomu ukradol. Nedá sa takto žiť. Veľmi sa trápim.”

Rony, 45 rokov,  Košický kraj

 „Z fyzického a psychického hľadiska mi prišlo zle a roztriasla som sa podobne ako pri októbrovom útoku. Neviem sa k tomu postaviť. Strácam nádej v to, že má význam investovať svoju životnú silu do tejto krajiny. Prejsť sociálnou a medicínskou tranzíciou bez zavŕšenia právnym uznaním ma desí. Už teraz nemôžem byť sama sebou vo všetkých situáciách, ale ak nie je právna tranzícia možná, tak sa budem každodenne musieť vystavovať možnému násiliu. Mám šťastie, že mám zázemie aj mimo Slovenska, a aj keď som dúfala, že by som tu mohla ostať, ak prejde tento zákon, dôstojný a asi ani nijaký iný život na Slovensku pre mňa nebude predstaviteľný. Prišla by som tým o priamy kontakt s rodinou, pomaly budované pracovné a kreatívne vzťahy a legitimitu žitia v krajine, kde som sa narodila a kam patrím. Je to ubližujúce.”

Lilly, Bratislavský kraj

„Na jeseň minulého roka som splnil podmienky na právnu zmenu pohlavia a napriek tomu, že som sa nechcel so zmenou dokladov ponáhľať, urobil som tak, lebo sa ma zmocnil strach, že čo keď sa veci zmenia k horšiemu a zmena nebude možná, alebo budú tak nastavené podmienky, že ich nebudem vedieť splniť. Teraz sa mi potvrdilo, že môj strach bol oprávnený. Potom, čo som mal v dokladoch zapísané mužské pohlavie, opadla zo mňa nervozita, ktorú som pociťoval v prípadoch, kedy som musel predkladať občiansky preukaz. Napríklad pri hľadaní si nového bývania nebudem už musieť vysvetľovať svoju situáciu a obávať sa toho, ako dané osoby zareagujú, lebo doklady budú sedieť s tým, ako sa prezentujem.”

Benn, Bratislavský kraj

„Mne ako transrodovej žene, ktorá je ešte pred právnou aj medicínskou tranzíciou, by zákaz zmeny rodného čísla vzal absolútne hocijakú šancu na život v tejto krajine. Aj keby som bola po medicínskej tranzícii, aj keby ma každý človek, ktorého stretnem alebo poznám, volal preferovaným menom, každý jedenkrát, čo by som išla k doktorke alebo na políciu, by som musela čeliť tomu, že sa meno a pohlavie na občianke alebo preukaze poistenca nezhoduje s tým, ako vyzerám. Nevedela by som prežiť bez právnej tranzície a už len to, že na ňu musím roky čakať, mi pripadá ako dostatočný trest za to, že sa snažím cítiť lepšie vo svojom tele v krajine, kde moja existencia uráža veľkú väčšinu obyvateľstva.”

Abigail Zoe, 19 rokov, Košický kraj

„Nechápem, prečo nám politici a političky takto ubližujú. Zákaz právnej tranzície nikomu nepomôže, ba naopak, iba to škodí. Sama som prešla tranzíciou a som šťastná. Môj život pred tranzíciou bol zlý. Nevedela som sa zaradiť do spoločnosti a mala som iba negatívne skúsenosti a problémy najmä pri hľadaní zamestnania, ale aj v zdravotnej starostlivosti. Po tranzícii sa môj život zlepšil vo všetkom. Moja tranzícia nikomu neublížila, ale mne pomohla. Bez právnej tranzície by som nevedela žiť. Teraz žijem plnohodnotný život – mám prácu, platím dane ako všetci ostatní ľudia, mám bývanie a svoj život.
Preto prosím politikov a političky – nechajte nás žiť naše životy.”


Saša, 28 rokov, Bratislavský kraj

„Zákaz právnej tranzície by pre mňa znamenal oficiálnu správu, že to v tomto štáte nemá cenu. Vždy, keď rozmýšľam, že by som tu predsa len zostal a nesťahoval sa do zahraničia, spomeniem si na to, ako sa Slovensko správa k transrodovým ľuďom a hneď ma to uistí v rozhodnutí odísť. Nejde tu len o osobnú identifikáciu – aj keď aj to je samo o sebe dôležité – ale aj o našu bezpečnosť. Ak nemôžeme mať v dokladoch správny rod, budeme podľa dokladov okamžite identifikovateľní ako transrodové osoby, čo vyhodnocujem v prostredí na Slovensku ako veľmi nebezpečné.”

Orlando, 17 rokov, Prešovský kraj

„Viac ako polovicu svojho života som prežil v utajovaní svojej pravej identity, ktorú som cítil a chcel žiť už od detstva – chcel som žiť ako chlapec, ako muž. Túto možnosť som si z rôznych dôvodov vydobyl až v dospelom veku a bol to dosť náročný proces. Riešil som všetkých predpísaných lekárov a lekárky, bojoval som s invazívnymi zákrokmi do môjho tela, vysvetľoval som často najzákladnejšie veci na úradoch osobám, ktoré síce o problematike nič nevedeli, ale mali moc rozhodovať. Prešiel som a prežil rôzne reakcie na moju tranzíciu, našiel som svoje miesto a vybudoval si nový vysnívaný život. Dnes sa musím zase obávať o svoju ďalšiu existenciu a zvažovať, či nebudem musieť ísť ďalej – ďalej z krajiny, ktorá sa odklonila od rešpektovania ľudských práv pre všetkých. Z krajiny, ktorá zrádza časť svojho občianstva.”

Matúš, Bratislavský kraj